Posadnutá

V tomto mimoriadne inšpiratívnom a zaujímavom svedectve nám mladé dievča hovorí, ako umožnila diablovi vstúpiť do jej života.

Žiaľ, v Chorvátsku existuje veľké množstvo mladých ľudí, ktorí majú takmer rovnaký problém a nevedia, o čo ide. Len keď prídu k nejakej duchovnej obnove, v ktorej sa skutočne prejaví moc Ducha Svätého, zjaví sa diabol a potom začne ich uvoľnenie. Mnoho z nich však nevie, na koho sa obrátiť o pomoc. Toto svedectvo je adresované im a ich rodičom.

Poviem vám môj príbeh. Volám sa Lena a mám 24 rokov. Ako dieťa som mala Ježiša veľmi rada. Myslela som na Jeho bolesť a utrpenie, zatiaľ čo moji rovesníci sa mi kvôli tomu vysmievali. Po strednej škole som sa prihlásila na vysokú školu a kvôli škole som sa odsťahovala z domu k sestre. Mesto som si zamilovala veľmi rýchlo. Mala som ho tak rada, až som zabudla kto som. Nočný život, svetlá mesta, výlety, ma ťahali za ruku od Boha. Moja láska, moje myšlienky na Boha sú preč. S tým som zmizla aj ja. Rada som chodila von. Stalo sa to mojou posadnutosťou; alkohol, zabudnúť na seba a na všetko okolo a stať sa niekým iným. Šliapala som po sebe a nechala som ostatných šliapať, ničiť ma. Odmietla som Ježiša a nevedomky som vpustila do môjho života satana.

Po dvoch rokoch života v opitosti, prehliadajúc seba a ostatných, som sa rozhodla vrátiť domov. Po vysokej škole hazardných hier a sklamaní som sa rozhodla prísť domov, pretože môj život nemal žiadny zmysel. Bola som naozaj zlá. Depresívna, nervózna, veľa som nadávala, s každým som sa hádala, robila veci, o ktorých som si nikdy nemyslela, že ich urobím. Mala som veľa „priateľov“ a bola som zároveň nesmierne sama. Začali sa „rodiť“ dni trpkosti a bolesti. Už som neexistovala, stala sa zo mňa chodiaca mŕtvola. Mala som pocit, že sa strácam, potápam. Padala som do bezodnej jamy a všetko naokolo bolo temné. Ale malá časť zničeného domu vo mne stále zostala a ja som hľadala Boha. Za posledné dva roky som bola párkrát v kostole, sedela som v zadnom rade lavíc a tupo hľadela na podlahu.

Potom som sa rozhodla ísť na duchovnú obnovu. Všetko bolo v poriadku, až kým sa mi pri modlitbe za oslobodenie nezačalo diať niečo čudné. Počas modlitby som mala zvláštne reakcie. Začala som sa nekontrolovateľne chvieť, plakať, hlasno vzdychať; veľmi zvláštne sa smiať, potom plakať. Nevedela som, čo sa so mnou deje. Pamätám si, ako som sa v jednej chvíli pýtala mamy: „Je niečo vo mne?“ Tak som sa bála. Kňaz sa za mňa modlil a bolo mi lepšie. Aspoň to som si myslela.

Po mesiaci som opäť išla na duchovnú obnovu. Tentokrát som ležala na podlahe hodinu a pol. Bolo to hrozné. Prvých pár minút spočinku v duchu sa nič nestalo a potom sa mi začala čeľusť krútiť a vo svojom vnútri som začula hlas, ktorý kričal. Moje oči boli zatvorené a pomyslela som si: „Ak ich otvorím, toto sa zastaví.” Ale nezastavilo. Reakcie boli hrozné: nadprirodzené výkriky, hádzanie, krik. Hlas zo mňa kričal: „Je moja! Moja! Nedávam to Ježišovi, patrí mi to! Je prekliata zo všetkého! Odovzdá sa mi. Mám s ňou plán, ona je moja! “ Bola som si vedomá všetkého, ale nemohla som nič robiť. Niekto ovládal moje myšlienky, hlas, pohyby rúk a nôh. Strhla som si z krku ruženec, ublížila som sebe i ľuďom okolo. Posvätenú vodu som odhodila, neexistoval spôsob, ako by som mohla opakovať Zdravas Mária po kňazovi. Pri zmienke o Máriinom mene som vydávala neobvyklé výkriky.

Potom som si zrazu uvedomila všetko! Na ceste môjho života za posledné tri roky som vyhodila Ježiša von, zabuchla mu dvere, pošliapala som jeho prikázania. Vedome som otvorila dvere satanovi. Môj životný štýl mu vyhovoval. Bolo mu so mnou dobre,dobre, a keď som sa rozhodla vrátiť k Ježišovi, začal sa boj o moju dušu. Ježiš vystúpil, až keď som chcela zmeniť svoj život a kráčať s Ním. Mala som slobodnú vôľu.

Po tej modlitbe som v šoku prišla domov. Keď som ocovi a mame povedala, o čo ide, neverili tomu. Nikto mi neveril, považovali ma za psychicky labilnú. Asi po 20 dňoch, večer sv. omša, prepukli u mňa reakcie. Kňaz zostal v úžase! Myslela som si, že po tej modlitbe je koniec, ale bol to len začiatok a dialo sa to ďalších pár mesiacov. Neboli pravidlá, noc, deň … Okruh priateľov sa zúžil… Zostala iba rodina. Tí, pred ktorými som utekala. Tí, ktorých som sa akosi vzdala.

Mala som to požehnanie, že v mojom meste bola sestrička, ktorá tieto veci veľmi dobre pozná. Naviedla ma na správnu cestu a veľa som sa od nej dozvedela. Priviedla ma do katolíckej charizmatickej komunity. Vtedy som si uvedomila, čo je to láska. Títo ľudia ma prijali s otvoreným srdcom, aj keď ma nepoznali. Modlili sa za mňa, postili sa, podporovali ma … Začala som chodiť na sv. omšu každý deň. Takto som stretla Eucharistického Ježiša. Tá Jeho láska. Satan pred Ním uteká. Z toho kúska chleba. Nemohla som sa dostať do kostola, museli ma viesť. Nemohla som sa prekročiť prah. Iní boli mojimi rukami a nohami. Nemohla som si kľaknúť pred Ježišom. Nemohla som sa modliť. Nemohla som prijať prijímanie. Nemohla som otvoriť ústa. Keď som to ledva zvládla, chcela som vypľuť hostiu ale prilepilo sa mi na podnebí a tak sa roztopila.

Vtedy som si to uvedomila! „Potrebovala som vedieť, že Ježiš je tu, prítomný živý! Ísť na sv. omšu a prijať prijímanie normálne s týmto vedomím, potrebovala som na toto prísť! “ Premýšľala som. A dnes mi niekto povedzte, že je to obyčajný kúsok chleba. Nech mi dnes niekto povie, že sv. omša je obyčajný obrad. Na sv. omši som sa rozplakala, Ježiš mi uzdravil rany, vyčistil všetku špinu, ktorú som na seba nazbierala, vymazal zlé spomienky … Vždy som mala na omši v rukách ruženec. Škapuliar okolo krku, ktorý mi veľmi prekážal. Svrbelo, dusilo ma z toho, dokonca vyrážka. Moja rodina si uvedomila Božiu moc, začali sme chodiť na sv. omšu každý deň, modlili sme sa.

Moje noci boli najhoršie. Ten neopísateľný strach, tie obavy, hlavne čas od polnoci do tretej. Počula som, čo nepočul nikto vedľa mňa, videla som, čo nevidia ostatní vedľa mňa. Iba som stláčala ruženec, vedľa mňa poletovali čierne šatky, videla som záblesky, dokonca aj obrysy samotného satana. Občas som si myslela, že som sa naozaj zbláznila, že ostatní majú pravdu. Len som opakovala: „Ježišu, Ježišu …“

Pretože reakcie boli časté, musela som ísť na exorcizmus. Počula som, že existuje, ale čo to bolo presne, ani som nevedela. Myslela som si, že sa to deje iba vo filmoch, nie v skutočnom živote. Nie mne. Prišla som sa pomodliť. Išlo so mnou niekoľko ľudí z komunity. Modlitba sa začala v latinčine. Cítila som, ako mi niečo vchádza do nôh a bleskovo vylieza do môjho lona ​​a potom som cítila, ako ma chytil za ruky a zhodil na zem. Trvalo to asi hodinu. V priebehu niekoľkých dní nasledovali ďalšie dve modlitby. Počas tej modlitby som strašne zavíjala na vzývanie Máriinho mena a mena sv. Michala … Nemohla som jesť jedlo solené požehnanou soľou, ani piť požehnanú vodu. Po modlitbách som sa cítila strašne unavená. Príbuzní, rovnako ako susedia, nás začali považovať za bláznov, fanatikov, vysmievali sa nám. Netušili, čo sa s nami deje. Rodičia mojich priateľov im zakázali stretávať sa so mnou, pretože si mysleli, že je to čudné.

Po dlhom boji a modlitbách zvíťazil Ježiš a jeho milosrdenstvo. Jeho láska objala môj domov a získal si nás svojím pokojom a radosťou. Prešiel rok a keď sme sa spamätali, zhruba v rovnakom termíne, začala o rok mladšia sestra mať reakcie. „Vypuklo to“ v jednej modlitbe. Keď som počula jej krik, myslela som si, že sa mi to zdá. Hnevala som sa na Boha, pýtala som sa Ho, prečo na mne nezlomil všetko, prečo si tým všetkým musela tiež prejsť. Tie prebdené noci, obavy, výsmech miestnych … Moji rodičia, ďalšie muky. Hnev ma držal niekoľko dní, potom som si uvedomila, že nie je na slobode, lebo Ježiš ju musel oslobodiť, aby mohla byť. Zlomiť všetky reťaze, aby to bolo úplné očistenie. Mala reakcie na smrť, samovražedné myšlienky, sebapoškodzovanie. Uvedomila som si, že som bola prekliata a vyskúšala takmer všetky okultné praktiky (a týmto som sa nikdy nezaoberala, na toto som si nespomínala, no prenieslo sa to na moju rodinu!) Vydržali sme a zostali sme verní Pánovi až do konca. Naša viera silnela a naša láska k Bohu rástla.

Niekedy na konci reakcií mojej sestry som bola v komunite a modlili sme sa. Zavrela som oči a uvidela cintorín (ten obraz sa ku mne často dostával v čase mojich reakcií; ale ten cintorín som nikdy nevidela naživo) a tam žena, s dlhými čiernymi vlasmi, oblečená v bielom. Bola celá strýznená a vychádzala z cintorína. Zvláštna vec: nemala oči, ústa, nos. Iba pretiahnutá tvár. Spoza nej vyšiel dav ľudí. Všetky vekové kategórie, veľkí aj malí … Všetci boli unavení, vyčerpaní, bledí … A vtedy som si uvedomila! To sú moji predkovia! Vďaka nášmu utrpeniu a obete, ktorú sme im preukázali, sú oslobodení! To mi potvrdil Pán. Žiadne utrpenie, obety dané Bohu, nie sú márne. Teraz mám toľko modlitbovej podpory od svojich predkov, ktorí sa tešia zo všetkých pokladov v nebeskom kráľovstve. Taká milosť, aby som sa vrátila k Pánovi.

Sú to takmer tri roky od mojich reakcií a každý deň sa mi darí viac napĺňať Pánom. Som aktívnym členom svojho spoločenstva, Pán mi dal prácu, za ktorú som sa modlila; od pracovnej doby, miest, až po šéfov. Všetko ako som prosila. Nie je náš Boh úžasný?! Stále nemôžem uveriť, že som si tým všetkým prešla. Ako môžem mlčať o Jeho láske? Mám od teba odísť, môj Pane? Teraz, keď si ma oslobodil a ukázal si, aký úžasný môže byť život s Tebou? Dovoľ mi, aby som bola hoci šialená, zábavná, fanatická, psychicky labilná …to všetko na Božiu slávu, ak chceš. Nech je toto moje svedectvo o Božej sláve a nech vás povzbudí, drahí čitatelia, k modlitbe a odovzdaniu sa Pánovi. Keď sa mu odovzdáš, nemôžeš nič stratiť. Môžete iba získať. Večný život. Moji drahí, toto je príbeh o Ježišovi. O víťazstve a láske. O milosrdenstve a odpustení. Stačí vzývať Ježišovo meno a budete spasení. Boh ti žehnaj.

Zdroj: medjugorje, Obrázok: Tamtiež

Podobné články

Leave a Comment