Vojak, ktorý dostal od matky dedičstvo, ktoré ho zachránilo

V polovici 18. storočia žila v Paríži dobrá žena, ktorá po smrti manžela zostala bez domova. Vdova mala jediného syna Hubalda, ktorý bol jej pýchou a radosťou. Zničená chudobou, obeťami, hladom a strachom velmi rýchlo strácala sily a ťažko ochorela.
Zavolala svojho syna k posteli a povedala: „Hubald, synu, moja smrť je blízko. Chcem ti povedať o svojej poslednej vôli.”
„Mama,“ povedal chlapec, „nikdy sme nemali menej než teraz, čo mi chceš odkázať?”
“Mám tú česť zanechať ti niečo veľmi vzácne” povedala jeho umierajúca matka, “Siahni pod vankúš.”
Hubald siahol rukou pod vankúš a vytiahol ruženec.
„To je to, čo ti nechávam, môj synu,“ zalapala po dychu matka, „nemám nič iné, ale tento ruženec stačí. Na počesť svojej umierajúcej matky mi sľúb, že sa ho pomodlíš každý deň.”

“Sľubujem,” povedal Hubald a jeho oči sa zaliali slzami. “Sľubujem, že nikdy nenechám deň prejsť bez modlitby s tvojim ružencom.”
A tak vyčerpaná matka naposledy vydýchla. Po pohrebe, sám na svete a bez peňazí, sa mladý muž pripojil k armáde a bol poslaný na Krym. Hubald sa ukázal ako veľmi platný vojak a rýchlo dosiahol vojenskú hodnosť. Vo veku tridsiatich rokov bol povýšený na plukovníka.
Žiaľ, jeho duchovný život neudržal krok s jeho vojenským pokrokom. V priebehu rokov sa plukovník Hubald postupne vzdal všetkých zaužívaných modlitieb a náboženských zvykov. No predsa len mu zostala jediná vec, lebo stále zachovával posvätný sľub svojej umierajúcej matke a bez ohľadu na to, ako zaneprázdnený alebo stresovaný bol, každý deň si našiel pätnásť či dvadsať minút, v ktorých cez prsty preberal perličky matkinho ruženca a modlil sa ho.
Niekedy si s poľutovaním pomyslel: „Keby moja úbohá mama vedela to, čo sa zo mňa stalo! Moje pery síce opakujú Otče náš a Zdravas’, ale moja duša nemá vieru a ja som sa stal hriešnym … “
7. septembra 1855, keď armáda táborila v blízkosti Malakoff, počas obliehania Sebastopolu ležal Hubald vo svojej posteli. Zamýšľal sa nad nevernosťou a hriešnosťou svojho života, keď pocítil poklepanie na pleci.
“Plukovník, ste hore?”
Keď sa otočil, Hubald spoznal kaplána armády. Keď mu kňaz potriasol rukou, pocítil ruženec.
“Som tak rád, že Vás vidím modliť sa ruženec, pán plukovník.” Nemyslel som si, že ste tak oddaný.“
“Nie som, otče.” Modlím sa ruženec na pamiatku svojej mamy … “a Hubald pokračoval v rozprávaní svojho príbehu.
Dobrý kňaz využil emócie tohto okamihu a hovoril s veľkým povzbudením a útechou pre Hubalda a ubezpečil ho, že Boh nechce nič iné, len aby mu odpustil všetky jeho hriechy.
“Plukovník, prečo neotvoríte svoju dušu v spovedi?” Uisťujem vás, že vaše srdce spozná pokoj a vyrovnanosť, v ktoré už viac neveríte.“
Vojak, ktorého sa dotkla milosť, pokorne sklonil hlavu a vykonal svoju spoveď, vyložil kňazovi roky svojich hriechov a výčitiek svedomia. Keď kňaz zdvihol ruku v rozhrešení, Hubaldovu dušu zaplavila neopísateľná radosť.
Kým sa vyhrieval v tomto novoobjavenom pocite, zaznelo trúbenie na trúbku a výkrik,
“Do zbrane!”
Zoradil svoju jednotku a plukovník odišiel do boja. Bola to tvrdá bitka, muži padali a umierali na všetky strany, ale o niekoľko hodín neskôr bolo víťazstvo na strane Francúzska.
Medzi mŕtvymi, zasiahnutými smrteľnou guľkou, bol nájdený aj plukovník Hubald. Vo vrecku mu našli starý ruženec, jeho dedičstvo po mame. Ruženec mu otvoril nebo.

Zdroj: Z knihy Sláva a cnosti Panny Márie, Obrázok: Pixabay

Podobné články

Leave a Comment